Bolo by to smiešne, keby to nebolo tragické. Niekedy mám pocit, že deti, ktoré raz do roka púšťajú do parlamentných lavíc aby sa na jeden deň zahrali na poslancov tam tento rok omylom ostali a nikto si to nevšimol. Správanie sa niektorých dám a pánov poslancov čoraz viac pripomína škôlkarov na pieskovisku.
Škôlkarov, ktorí sa naťahujú o kýbliček, pardon... o funkcie. Škôlkarov, ktorí si myslia, že ak budú používať vulgárne slová alebo rozdávať facky budú vyzerať dospelo. Škôlkarov, ktorí musia ukázať (alebo dokázať?) tetám vychovávateľkám, že si poriadne umyli ručičky, pardon... správne vyplnili hlasovacie lístky.
To čo sa teraz deje nie je o generálnom prokurátorovi. Nie je to ani o spotrebnej dani z piva (a bohvie z čoho ešte). Nie je to o zvýšení sadzby DPH. Nie je to, ospravedlňujem sa ak sa teraz niekoho dotknem, ani o tom, že sa ako vždy berie iba tým čo majú málo. Je to o dôvere. O tom, že členovia vládnej koalície si navzájom nedôverujú a podľa vývoja situácie právom. Ale ak je to tak... ako im máme dôverovať my? A najmä prečo?
